SEPESI

Je treba vidieť Hostel? Pred pár dňami som sa dozvedel o novom americkom filme Hostel, ktorý po uvedení do kín údajne trhá kasové rekordy a predbieha aj Narniu či Harryho Pottera. Možno aj preto, že jedným z tvorcov je Quentin Tarantino, ktorý má na konte mnohé vcelku zaujímavé tituly. Slávne meno úspešného režiséra a producenta býva obvykle zárukou kvality ďalšieho filmového počinu. Hneď teraz priznávam, že reputácia tejto osoby u mňa klesla na absolútne dno. Skutočnosť, že sa dej tohto filmu má odohrávať na Slovensku, hoci sa tu nenatočila ani jediná klapka, a údaje o mimoriadne nepriaznivom zobrazení Slovenska ma primäli k tomu, aby som si pozrel trailer k tomuto filmu. Pochmúrna trochu nazelenalá atmosféra v prítmí špinavej miestnosti, podlaha so zle utretou krvou predchádzajúcich obetí, stolička uprostred, chirurgické a inštalatérske armamentárium, kričiaca obeť, psychopatický mučiteľ. Nič, čo by sa už predtým nebolo objavilo v iných filmoch. Nejakým zvláštnym spôsobom však toto na mňa zapôsobilo podstatne ináč. Nepomerne brutálnejšie. Som lekár a pohľadu do vnútorností človeka som čelil mnohokrát. Pochopiteľne za iných podmienok. Tu však musím povedať, že po zhliadnutí týchto hoci aj cenzúrovaných obrázkov sa mi nefalšovane obrátil žalúdok. Neklamem, naozaj som dostal nauseu. Človek priviazaný ku stoličke prosiaci o prepustenie a utýraný na smrť. Čo si môže z takéhoto filmového predstavenia odniesť divák, obzvlášť adolescent. Nie, určite to nie je prvý film tohto razenia. Už tu boli Draculovia, Rozparovači, Krugerovia a iní a iste prídu aj ďalší. Vraždy, násilie a týranie sa stali bežnou súčasťou nášho života. Správy o zločinoch sa na nás valia zo všetkých strán. Je to čosi ako circullus vitiosus. Človek sa dopustí zločinu, masmédiá o tom bez meškania sprostredkujú podrobnú správu, pričom nevynechajú žiadny detail. Väčšina recipientov takejto správy ju bezducho „vypustí druhým uchom von“, nájde sa však aj jednotlivec, ktorý ju podrobne spracuje, osvojí si ju a koná v jej duchu. Začarovaný kruh sa tým uzatvára. Ani dramaticky sa tváriaci obličaj moderátora, či upozornenie, že „nasledujúce obrázky nie sú vhodné pre slabšie povahy“, obvykle nepôsobia príliš presvedčivo resp. pôsobia skôr motivačne. V presekularizovanej súčasnosti totiž prevláda názor, že je priam nevyhnutné hovoriť aj o "zle", lebo človek by mal údajne dostať reálny obraz o tomto svete. „Nuž teda“ – môže si povedať recipient – „ak takto vyzerá reálny svet, určite nebude nič zlé na tom, keď sa budem správať reálne“. Nie, to nie je prehnané. Prezentácia násilia ako reálnej súčasti nášho života nie je v princípe nepravdivá, ale priestor, ktorý v médiách dostáva, rozhodne nezodpovedá jeho reálnemu postaveniu. Aspoň doposiaľ nie. Nepochybne má však farbisté zobrazovanie kriminálnej činnosti u niektorých jednotlivcov motivačný efekt. A navyše v súčasnej atmosfére morálneho relativizmu a úpadku úcty k tradičným hodnotám sa takáto nadmerná prezentácia „zla“ stáva de facto jeho legitimizáciou. Ďalším problémom je významná náchylnosť ľudí prijímať a dokonca si žiadať násilie v oznamovacích prostriedkoch či v umeleckom spracovaní. Je nepochybné, že najčítanejšie sú noviny opisujúce detaily zločinu, najsledovanejšie sú správy s vysokou frekvenciou krvavých obrázkov, najnavštevovanejšie sú filmy s maximom násilia a najhranejšie sú PC hry s brutálnymi témami. Prečo sa tak deje? Iste sú ľudia, ktorí sa touto problematikou zaoberajú profesionálne a vedia tento jav vysvetliť podstatne koherentnejšie. Môj dojem je, že s prezentovaným množstvom brutalitou preplneného materiálu otupel v ľuďoch odpor ku zlu a krutosti, a zároveň oslabla, či dokonca vymizla aj vnímavosť krásy a dobra. Pohľad na násilie sa ako zdroj vzrušenia ba až adrenalínového vzplanutia stal drogou a človeka si úspešne podmanil. Malá dávka takejto drogy bola nasledovaná dávkou väčšou a sám som zvedavý, kam až mediálna prezentácia brutality zájde, kým dôjde k predávkovaniu. Čo je však na tom všetkom najviac znepokojujúce, je celospoločenský efekt odrážajúci sa najmä na stúpajúcom trende násilnej kriminality. A spoločnosť, na jednej strane tak intenzívne lobujúca za slobodu a nedotknuteľnosť práv jednotlivca, na strane druhej dodržiava dôslednú pasivitu v akejkoľvek prevencii násilníckych tendencii svojich príslušníkov. Je treba pred touto lavínou negatívnych informácii utiecť alebo jej odhodlane čeliť? A je to vôbec možné? S ohľadom na súčasné trendy myslenia ľudí je veľmi ťažké na tieto otázky odpovedať. Priebojnosť, asertivita, ctižiadostivosť – to sú výrazy, ktoré charakterizujú úspešného človeka nášho veku. Naopak, slová ako pokora, úcta či láska sa dnes vyslovujú nahlas len na určitých konkrétnych miestach. V bežnom živote ich hlasné vyslovenie klasifikuje človeka ako slabocha, ktorý nemá šancu na uplatnenie sa. A v tom je kameň úrazu – uplatnenie sa. A najlepšie za každú cenu. Človek, ktorého jedinou náplňou života je vynikať nad ostatnými, nemá najmenší záujem na tom, aby násilie zmizlo zo života ľudí. Iba ten, komu záleží na blížnom, má potenciál postaviť sa proti prevahe zla a čeliť mu. Čeliť mu dokonca aj takým spôsobom, že „umeleckú tvorbu“ typu Hostel bude ignorovať. Rozhodol som sa preto, že môj život bez filmu Hostel zmysel nestratí. A som hlboko presvedčený, že i Váš život má šancu byť bez tohto filmu ešte bohatší. V opačnom prípade budú bohatší len jeho tvorcovia. Branislav Sepeši (lekár – radiačný onkológ)