SEPESI

Základné dokumenty o ľudských právach na Slovensku sú oddnes minulosťou. Zdravotníci už nemajú právo na mzdu za vykonanú prácu. „Zubári posieľajú pacientov domov.“ Predmetom článku s týmto dramatickým titulkom, ktorý v piatok 17. februára denník Pravda bolo odmietanie ošetrenia pacientov VšZP na rámec dohodnutého limitu finančných prostriedkov na mesiac február. Pointou článku však bolo, že pacient sa má domáhať ošetrenia svojho chrupu všetkými možnými spôsobmi, hoci aj sťažnosťami u lekára VÚC či na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Základná otázka, ktorá sa tu natíska, je: Kde je tu trh? Systém platieb za zdravotnícke výkony na Slovensku je založený na systéme akýchsi kontraktov medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a zdravotnou poisťovňou. Poisťovňa, ako v podstate všemocný držiteľ finančných prostriedkov si u poskytovateľa zmluvne zabezpečí objem zdravotníckych služieb do výšky určitého finančného limitu. Tu závisí len a len na ochote poisťovne, či limit, ktorý poskytovateľovi určí, bude vyšší alebo nižší. Kľúč, podľa ktorého poisťovňa vyberá poskytovateľov a sumy je nejasný. Z laicko-ekonomického pohľadu je najvýhodnejší poskytovateľ, ktorý za čo najmenej peňazí zahrá pokiaľ možno najviac muziky. Kvalita „muziky“ je druhoradá, lebo dobrý orchester veľa stojí. Inými slovami, kvalitná zdravotná starostlivosť je v očiach poisťovní plytvaním, keď stačí aj, jemne povedané, menej kvalitná. Ak lekár svoj finančný limit vyčerpá pred koncom mesiaca, tzn. ak ošetrí v danom časovom období viac pacientov, než koľko mu poisťovňa preplatí, má v prvom rade smolu a potom tri možnosti. Buď výkony nad rámec finančného limitu nevykáže a pacientov ošetrí na vlastné náklady, alebo ich vykáže a obratom dostáva od poisťovne upozornenie, že finančný limit prekročil. Následky prvého prípadu nie je ťažké si predstaviť. Okrem vlastnej straty ide o podporovanie tohto nezdravého systému vlastnými prostriedkami. Možno je to ťažko pochopiteľné, ale mnohokrát je to jediná možnosť. V druhom prípade sa dostáva do veľmi nebezpečného postavenia. Stáva sa totiž pre poisťovňu „príliš drahým“ a preto nerentabilným a riskuje, že poisťovňa s ním v najbližšom časovom období ďalšiu zmluvu neuzatvorí, resp. bude takouto hrozbou vydierateľný. Tretia možnosť je – zavrieť krám až do začiatku nového mesiaca. Predsa však sa tu naskytá ešte jedna možnosť. Nechať poisťovne poisťovňami a prejsť na inkasovanie platieb od pacientov hotovosti. Realita je však iná a podstatne zložitejšia. Kým pre horných desaťtisíc je táto možnosť pomerne akceptovateľná, existuje tu ešte zvyšok podstatne menej solventných občanov, ktorí, bohužiaľ, majú zuby rovnako kazivé ako tí bohatí. Je priamo nepredstaviteľné, aby babička na sociálnej podpore vynaložila na zubné protézy tisícky či desiatky tisíc korún. Zubár má znovu možnosť poslať ju preč, ale v súčasnom „konkurenčnom prostredí“ si dvakrát rozmyslí, či príde o klienta, alebo ju radšej ošetrí na vlastné náklady v nádeji, že aspoň časť z nich sa mu vráti od poisťovne. No a kým ešte pred pár rokmi chodili platby od poisťovní zálohovo vopred, dnes meškajú s platením aj niekoľko mesiacov. Vzťah medzi poisťovňou a poskytovateľom tu teda možno s pokojným svedomím postaviť do polohy vydierač – rukojemník. Rukojemníkom je, pochopiteľne, ten lekár, hoci sa tento termín z mne neznámych dôvodov používa väčšinou na označenie pacienta. Avšak zaradenie pacienta do týchto súvislostí je veľmi ťažké, lebo ten ostáva mnohokrát, resp. takmer vždy vlastnou pasivitou v tomto vzťahu celkom bezprízorný. Až potiaľto som napísal tento článok pred pár dňami. Dnes (1.3.2006) som sa však dozvedel, že už ani cash platby nie sú v zdravotníckom systéme prípustné. Ba čo viac, sú priam nezákonné. Pán minister s rozhorčením v hlase typickým pre človeka, ktorému veci nevychádzajú tak, ako si predstavoval a ktorý ani nie je pevne presvedčený o slovách, ktoré vychádzajú z jeho úst, vyhlásil, že poskytovateľovi, ktorý si dovolí nárokovať si za svoju prácu odmenu, spoľahlivo zaručí odobratie licencie. Opäť inými slovami: ak nebude robiť zadarmo, nebude robiť vôbec. Ešte teraz mi v ušiach rezonujú jeho predvolebné plamenné prejavy o tom, ako po reforme bude v zdravotníctve všetko klapať, ako pacient dostane adekvátnu starostlivosť a ako lekár dostane zaplatené za všetky oprávnené výkony. Porovnávajúc tamto a toto sa mi nevdojak tlačí na jazyk množstvo otázok: Čo sa to vlastne stalo? Ako to, že to nefunguje, keď to bolo tak dobre premyslené? Kde sa podel ten sebaistý minister, ktorému mnohí z nás chceli a nakoniec aj dali šancu nech ukáže, či len netára? (Nota bene, kam sa podel jeho reformný tím?) Kam sa podel ten toľko proklamovaný trhový mechanizmus, keď si poskytovateľ pri likvidačných limitoch nemá šancu zarobiť ani na bežnú prevádzku (nieto ešte na zisk), nech je akokoľvek usilovný? A hlavne, kam sa vôbec podelo právo na mzdu za vykonanú prácu? Pravdupovediac, tuším odpovede na svoje otázky. Hľadám len niekoho, kto bude mať viac odvahy a priestoru na to, aby nahlas verbalizoval to, čo prakticky všetci vedia. Hľadám tiež autoritu, ktorá by aj pacientom povedala, že nie vždy ten, kto je prvý na rane, si zaslúži ich hnev. Nájde sa niekto?