SEPESI

Chlieb a hry. Toto obľúbené heslo starovekých panovníkov pretrvalo veky. Už oni pochopili, aké jednoduché je vládnuť touto jednoduchou taktikou. Vskutku, veď čo viac človek potrebuje? Niečo, čím zaplní svoj žalúdok a zabezpečí tak svoju existenciu. A potom niečo, kvôli čomu si myslí, že existuje. Totiž pohodlie, zábavu a „svätý pokoj“. Toto je najjednoduchšie a zároveň najprirodzenejšie zdôvodnenie ľudskej existencie. Tento základný rozmer priemerného človeka je veľkou, priam neodolateľnou výzvou pre iného človeka, ktorý je v postavení, že má a chce ešte viac, alebo si potrebuje to, čo má, prinajmenšom poistiť. Zdanie a skutočnosť I. Rímsky cisár usporiadal Hry prakticky kedykoľvek si potreboval nakloniť ľud, aby sa nemusel ťahať za prsty so Senátom pri legitimizáci svojho konania. A ľudia sa vďačne prišli pozrieť na zápolenie gladiátorov, prelievajúcich nemilobohu krv do piesku arény. Usporiadateľ však veľmi dobre vedel, že samotná nápaditá dramaturgia tohoto veľkého divadla postačí len na uspokojenie hladu po zábave. Skutočný hlad, alebo hoci len doejm skutočného hladu saturoval skutočným chlebom. Veľmi priaznivý dojem to robí, keď člověk dostane niečo z cudzieho, aj keď si mnohokrát neuvedomuje, že je to v skutočnosti len to, o čo ho predtým obrali. Ale fungovalo to s viac-menej zaručenou spoľahlivosťou Aj v XXI. storočí sa usporadúvajú „Hry“. A ešte aké! Z hľadiska počtu divákov sa tie staroveké môžu len červenať od hanby. Státisíce a milióny divákov v hľadiskách a pri svietiacich škatuliach s vytreštenými očami sledujú zápolenie súťažiacich v rozličných disciplínach. Niekedy je to spev, inokedy tanec a niekdy len pasívne polihovanie v hojdacom kresle, pofajčievanie a hádanie sa. Tak jako predtým, aj dnes však o osudoch víťazov a porazených rozhodujú najmä sympatie publika. Aby však tieto novodobé hry nestratili na príťažlivosti, podľa starovekej zásady nesmú ostať bez „chleba“. Preto organizátor ponúka prakticky vždy aj možnosť odmeny za aktívnu účasť na „Hrách“. Dnes to už nie je peceň, to by bolo tragicky málo. Kľúčik od auta, vecný dar, poukážka na nákup tovaru, či priamo hotovosť, to dnes frčí. No tak ako predtým, ani teraz sa však „chlieb“ neujde každému, hoci doň investuje minimálne cenu SMS-ky. Zdanie a skutočnosť II. A zatiaľ sa dejú neuveriteľné veci. Bez vedomia ľudí, ktorí s klapkami na očiach uprene sledujú „zábavu“ a potom ešte polovicu nasledujúceho dňa zápalisto diskutujú o tom, čo predchádzajúci večer videli, počuli alebo čítali, „imperátori“ schvaľujú zákony v skrátenom legislatívnom konaní, privatizujú, tunelujú a ešte sa stihnú hádať aj o tom, čí gladiátor je silnejší. Keď náhodou niekto odtrhne oči od krvi v piesku arény, poobzerá sa a zistí, čo sa medzičasom stalo, je už väčšinou neskoro. A ak náhodou neskoro nie je, nastupuje ďalšia obľúbená zahmlievacia metóda - „Kto chce zakryť veľký škandál, musí zinscenovať malý!“. Táto metóda je nemenej stará ako „chlieb a hry“. Ľudia odrazu ako na povel zdvihnú hlavy a polemizujú o obsadení nemenovanej televízie či o podávaní neregistrovaného hoci účinného lieku v nemenovanej nemocnici alebo o úlisnosti nemenovaného hráča na ľade. Zatiaľ veselo rastie nezamestnanosť, prehrávajú sa súdne spory o miliardy, krachujú banky, ba dokonca zomierajú ľudia. No keď „votrelci“ z televízie odídu, padnú hlavy malých rýb, ktoré chceli dobre, ale právne to nedomysleli a keď koleno atakovaného hokejistu prestane bolieť, pozornosť davu sa znovu obráti do kotla arény, kde je už pripravený ďalší zaujímavý duel a poprípade aj nejaký ten voz chleba. A „imperátor“ za účinnej pomoci svojich verných má znovu otvorené pole pôsobnosti. Aký úžasne jednoduchý a pritom účinný je tento magický kolotoč! Spamätanie sa a posun v myslení? V riadení spoločnosti sme za tisícročia, zdá sa, nepokročili ani o piaď. Načo aj, keď funguje takýto jednoduchý a účinný systém ovládania verejnosti. Zostáva dúfať, že v myslení sme snáď predsa len o čosi ďalej. „Gladiátori“, a oni vedia, ktorých sa to týka, majú na to, aby sa zamysleli v akých typoch „Hier“ budú účinkovať. Určite sú medzi nimi aj takí, ktorí mentálne dozreli na úroveň, kedy si dokážu uvedomiť, že formujú názory ľudu a nielen na príkaz svojich chlebodarcov odvádzaju jeho pozornosť od reality. Aj keď nepochybujem, že sú určite aj takí, ktorí to robia zámerne. „Otrokári“, a oni vedia, ktorých sa to týka, by mali vedieť a častokrát to určite aj vedia, že organizovanie „Hier“ na priamy, či nepriamy príkaz „imperátora“ môže byť aj zastieracím manévrom. Navyše z toho pre nich vyplývajú dve riziká: môžu prísť o svojho najlepšieho „gladiátora“ a v atmosfére neustáleho zvyšovania moci „imperátora“, ktorého vazalmi sú a ku ktorého moci prispievajú, stávajú sa čoraz závislejšími, menšími a bezvýznamnejšími. A snáď ani nevedia, že im to môže zlomiť krk. A čo my, plebs? Skutočne je pre nás potrebné nechať sa takto vodiť za nos? Skutočne nemáme inú alternatívu, než spoliehať sa na „Hry“? A navyše bez „chleba“? Imperátor, otrokári, gladiátori a dokonca aj niektorí z nás s obľubou tvrdia, že „národ je blbý“, hoci mnohí z nich chyby, ktoré majú podopierať toto ich tvrdenie, robia tiež. Keby som bol skeptik, nerobil by som si ilúzie, že tento výrok nie je pravda. Patrím k nemu a chtiac-nechtiac musím priznať, že často máme k pravdivosti tohto tvrdenia dosť blízko. Verím však, že po nejakom čase naši občania odhodia klapky z očí a začnú si všímať veci okolo seba, že po vlne sekularizmu, konzumizmu a voľnomyšlienkárstva znovu objavia hodnoty, ktoré dávajú zmysel nášmu životu. Vtedy pochopia, že len plný žalúdok a pohodlný život tým zmyslom nie sú, že nezištná pomoc jednoduchému človeku či sofistikovaná práca v prospech celej populácie sú tým, čo nás napĺňa, čím sa zapíšeme do osobnej histórie možno anonymného človeka alebo dejín celého ľudstva, skrátka, tým, čo tu po nás zostane. A začnú konať podľa toho. Strašne rád by som bol ešte pri tom.